Český-jazyk.cz aneb studentský underground­

Úvod

Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej hej! vypustiť - ach! ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
keď to od srdca k srdcu deľako -
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová - šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,
vás zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi, -
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

"Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste príjmu radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
"Vitajte, deti!" k nám sa prizýva,
"ja vám budem za matera!"

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka." -

Jaj! deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
"Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie Pán Boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor'.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

"Kto to?" - No - ľaľa! - či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo prekliate,
poddanstva striasli okovy!"

"Tak? tedy dobre, to sme si svoji" -
povedá - "no poďte s nami!" -
"A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami. -

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá -
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy:
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky -
a jak vetor svojej vôle."

Oj vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! - -
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie - ku šibeni.

"Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí -
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! - čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých brál."

Tak len necháte tú chalup úzku -
idete ta hľadať drusov?! -
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!